FILIP REMUNDA je jedným z priekopníkov už takmer encyklopedicky známej skupiny Generace Jihlava. Debutovým Českým snom nakrúteným s kolegom Vítom Klusákom spustil v roku 2004 vlnu kontroverzií. Prvá česká reality show o hypermarkete, ktorý neexistuje, bola rozoberaná na pôde českého parlamentu. Podľa amerického filmového teoretika Billa Nicholsa je dokumentárny film chameleón. Jeho tvorcovia neprihliadajú na teoretické definície, pretože tie znamenajú konvencie. A práve kontinuálne búranie konvencií, neustály dialóg jeho spoločných vlastností a nových špecifických foriem, je cestou k nezávislému dokumentu. Môžeme dodať, že búranie konvencií a reflexia nových trendov šponujú aj možnosti distribúcie, keď sa rodia jej najrôznejšie alternatívne odnože. Projekt KineDok je funkčným dôkazom jednej z nich. Založil ho Filip Remunda.
Ako vznikla myšlienka KineDoku?
KineDok vznikol na základe našej skúsenosti s distribúciou dokumentárnych filmov v tradičných kinách. Český sen mal návštevnosť cez 40 000 divákov, avšak viaceré ďalšie tituly omnoho menej. Všetky filmy jednoducho nie sú vhodné pre klasické kino. Kinári uprednostňujú hollywoodske blockbustre, aby pokryli svoje náklady.
Multiplexy idú tvrdo po číslach.
Práve preto sme dali dohromady alternatívnu distribučnú sieť. Spoznali sme komunity, ktoré premietajú filmy v multifunkčných sálach a iných priestoroch. Najdôležitejšie však je, že tieto komunity nemajú len vlastný alternatívny priestor, ale aj svoje pravidelné publikum. To sú ľudia, ktorých hollywoodske blockbustre neuspokojujú.
Aké najväčšie fiasko po úspechu Českého sna ste zaznamenali v klasickej distribúcii?
S renomovanou spoločnosťou Bontonfilm sme pred dvoma rokmi uviedli do kín snímku Dobrý řidič Smetana, na ktorý prišlo dokopy menej ako 1000 divákov. To sa distribútorovi ani kinám pochopiteľne neoplatí. Ide však o desiatky ďalších filmov, ktoré potrebujú špeciálny prístup.
O aký prístup napríklad ide?
Zasmejete sa, ale sú kinári, ktorí rozposielajú svojim divákom esemesky. Maily sú bežné. Vysvetľujú im, o aký film pôjde, že bude spojený s diskusiou s tvorcami i expertmi na problematiku, ktorou sa daný dokumentárny film zaoberá. Ideu KineDoku teda nachádzame v spojení divákov z viacerých európskych štátov s dokumentmi aj s ich autormi i odborníkmi.
Chodíte v Prahe na filmy do nejakého alternatívneho priestoru?
V Prahe bol úchvatný priestor na šiestom poschodí starej tlačiarenskej fabriky. Volal sa Tiskárna. Nemal žiadnu reklamu, ale prekvapivo som tam na akciách videl aj 100 ľudí. Takéto miesta sa rodia a zanikajú. Často sú pololegálne. Dnes je v Prahe boj o autonómny občiansky priestor KLIniKa na Žižkove. Zriaďovatelia a ľudia z prostredia tohto centra robili bohatý kultúrny program, pomáhali imigrantom, za čo boli rasisticky napadnutí pokusom o požiar. Takéto priestory sú pre KineDok kľúčové. Chceme v rámci neho skúmať funkčné modely a medzi jednotlivými prevádzkovateľmi zdieľať know-how. Keď sa niekde objaví napríklad skupina nadšených gymnazistov, dokážeme im ponúknuť riešenie.
Takáto skupina sa objavila na Slovensku v Banskej Bystrici s megaúspešným konceptom kina v bývalom školskom bazéne, ale napadli mi ešte gymnazisti na čele s Marekom Hovorkom, ktorí v roku 1997 odštartovali revolúciu dokumentárneho filmu v Čechách i na Slovensku ako zakladatelia jihlavského festivalu.
Pamätám si 1. ročník Jihlavy, keď sa premietalo len v jednom kine a len niekoľko málo filmov. Zakladateľská myšlienka akcie pár entuziastov prerástla do udalosti svetového významu. Myslím si, že Jihlava významne prispela k diváckemu vnímaniu kategórie autorského dokumentu. Prerástla teda aj zažitú predstavu o tom, že dokumentárny film niečo dokumentuje alebo len informuje, a za posledných 20 rokov pomohla rozšíriť povedomie o dokumente ako svojbytnom umeleckom filmovom rode. Pred založením MFDF Jihlava si diváci často plietli dokument s propagandisticky ladenými žurnálmi, ktoré púšťali za socializmu kiná pred hranými filmami.
Hovoríte o filmoch z kategórie creative documentaries. Tie sú dnes často transžánrovými hraničnými dielami.
V minulosti rezonoval dokumentárny film najmä vo svete novinárov. Tvorcovia sa dnes navzájom inšpirujú a dokument sa začína miešať s hraným filmom a umením vo verejnom priestore i konceptuálnym umením.
Autorský dokument a artové hrané filmy návzajom kombinujúce filmové rody, formy a štýly sú dnes hlavným exportným (festivalovým) „artiklom“ českej i slovenskej národnej kinematografie. Ako to podľa vás vnímajú diváci, že (slovami Bohdana Bláhovca): „Na dokumentárny film sa má vždy pozerať ako na film a ten bude svojím jazykom a štruktúrou vždy bližšie fikcii než realite“?
Mnoho súčasných filmov prestalo zastierať autorstvo a skutočnosť, že sa pred kamerou neodvíja nikým neovplyvnená realita. Už len výber témy a postáv je autorské posolstvo. Tvorca neskôr viac či menej vedome transformuje realitu. Nemá zmysel hrať sa na zapnutú kameru, ktorá nakrúca, čo vidí, a to potom vidí aj divák. Tvorca si predsa z materiálu vyberá autorsky. Chvalabohu, že sa odcudzuje forma. Film upozorňuje: JA autor som tu a ukazujem vám to napríklad spôsobom strihu.
Čo podľa vás znamená myslieť filmom?
Ja si myslím, že to vymyslel Martin Mareček a Jihlava sa toho drží. Ide práve o autorský pohľad na svet. Film sa nesnaží ho zjednodušovať, ale ukazovať všetky jeho problémy komplexne. To mnohým ľuďom nesedí. Napríklad členom náboženských i politických siekt. Dokument môže rozrušovať ich status quo.
A v niektorých krajinách byť rovno cenzurovaný či dokonca sankcionovaný.
Dokumentarista Vitaly Mansky, ktorý v Rusku usporadúval Artdocfest, musel z vlasti odísť po tom, ako ruský minister kultúry vyhlásil, že nepodporí už nijaký jeho film a bol označený za nepriateľa národa. V súčasnosti nakrúca film na Ukrajine.
Keď chcete v Rusku na festivale premietať film, musíte mať úradmi potvrdenú licenciu na distribúciu oprávňujúcu projekciu na území Ruskej federácie. Ak ju nemáte, zaplatíte mastnú pokutu. Artdocfest dostal pokutu 150 000 rubľov, čo sa stalo dôležitým signálom pre kiná, aby s ním nespolupracovali. Nezávislý dokument je v Rusku vnímaný ako nebezpečný artefakt. Licencia na festivalové filmy de facto ukazuje, že v Rusku bola zavedená cenzúra na nezávislú dokumentárnu tvorbu.
Dokumentárny film je podobne ako poézia silný výrazový prostriedok demonštrujúci svet z iného pohľadu. To je film, skrz ktorý sa myslí.
Kedy ste vedeli, že chcete byť dokumentárnym režisérom?
Počas dňa otvorených dverí na FAMU som sa stretol so svojimi budúcimi profesormi. Chcel som ísť o poschodie vyššie na katedru kamery, ale prostredie katedry dokumentárneho filmu mi bolo také sympatické, že som tam nedošiel (úsmev).
Braníte sa označeniu angažovaný dokumentarista? Ako by sme si vlastne mohli vyložiť pojem angažovaný dokument? Nie je istá angažovanosť implicitne prítomná v každom kreatívnom dokumente?
Bránim sa v zmysle bezhlavého aktivizmu, s ktorým si diváci často zamieňajú dokumentárny film. Na Youtube môžeme nájsť takýchto filmov mnoho. Všetky z nich majú jasnú propagandistickú líniu. Snažia sa burcovať jedným smerom a svojou angažovanosťou prestávajú inšpirovať ku komplexným úvahám nad svetom. Mám na mysli napríklad sériu filmov o páde newyorských dvojičiek. Svojho času sme ich zopár v Jihlave premietli. Ťažko povedať, koľko je v nich pravdy, ale ľahko viem povedať, že tá pravda je v nich podávaná spôsobom, ktorý je mi odporný.
Preto sa bránim byť vnímaný ako angažovaný dokumentarista. Nechcem byť spajáný s autormi dvojhodinových reklám na to, že establishment nám poskytuje v médiách skreslené informácie a oni vedia a ukážu nám, ako to bolo. Ja sa vo svojich filmoch snažím o otvorenú koncepciu. Sám chcem vidieť veci z rôznych uhlov a vo filme napríklad spojiť ľudí, ktorí by sa inak nikdy nestretli.
Vrátim sa ešte ku KineDoku. Ako sa dá trénovať publikum, ktoré zatiaľ nebolo konfrontované s dokumentárnym filmom, takým, ako ho vnímame dnes?
Dobrý príklad takzvanej práce s publikom je začať púšťať ľuďom dokumenty s nejakou pálčivou spoločenskou či politickou témou. Kvôli tým na úvod prídu. Komunita sa vyvíja, keď postupne uvidí úkažku úplne rôznorodých dokumentárnych žánrov a tém. Takto poučenému divákovi môžete neskôr ukázať film, na ktorý by povedzme pred rokom vôbec nebol pripravený.
Odkážete niečo lokálnym promotérom?
(úsmev) Všimol som si, že v kinách sú samé americké sračky a že sa z toho nemôžeme vymaniť. Ak sa nechceme pozerať len na americké sračky, môžeme pre to niečo urobiť. Napríklad môžeme zorganizovať projekciu. Ten, kto nemá čas ju organizovať, môže na ňu prísť. Tým, že niekam príde, objedná si pár pív a pozrie film, jednak podporuje obľúbený bar, jednak sám seba, pretože zvyšuje pravdepodobnosť zachovania týchto projekcií a môže sa teda znovu pozerať na niečo iné ako americkú sračku.
Je to naša spoluzodpovednosť za náš kultúrny priestor v mestách, v ktorých žijeme! To je môj základný odkaz, avšak nielen lokálnym promotérom.
Veľa takýchto komunitných centier či barov robí neplatené projekcie. Čo poviete, nemali by si ľudia na Slovensku i v Čechách zvyknúť za kultúru platiť?
Do budúcnosti by som chcel, aby boli premietania KineDoku platené. A všetci my, ktorí sme zvyknutí pozerať filmy zadarmo a chodiť na neplatené projekcie, aby sme boli ochotní nechať 3 alebo 5 eur a nebrali pritom túto minutú čiastku ako neušetrené peniaze, ale príspevok na seba. Za tie peniaze môže prísť o týždeň na film aj tvorca, ktorého by musel divák zložito naháňať po zahraničných festivaloch.
Nemôže to byť aj tak, že menšia čiastka za projekciu je napokon dobrým marketingom?
Esenciálnym základom je pre mňa americký slogan Do It Yourself. V Amerike totiž neexistuje niečo také ako ministerstvo kultúry. Veľa som sa naučil od Američanov, ktorí odišli do Čiech napríklad zo San Francisca. Prišli z tvrdého prostredia, ale v duši majú určitú solidaritu s komunitnými kultúrnymi priestormi. Vedia, že keď si niekde kúpia pivo, podporujú ten bar. Pozerajú sa na to americky – ekonomicky.
Najprv som sa tomu trochu posmieval, ale dnes sa trochu posmievam nám. Ten priestor totiž slúži nám, nie dajakému šéfovi, ktorý tam varí peniaze. Zažiť tento prevrat je kľúčovou cestou k transformácii. Ak sa podarí, KineDok začne stopercentne fungovať.
Očakávate niečo konkrétne od 2. ročníka?
Vy hovoríte o 2. ročníku, ale podľa mňa bol minulý rok nultým a teraz je prvý. Chcel by som, aby sme docielili ozajstnú alternatívnu distribúciu, to znamená, že filmy, ktoré budú v rámci KineDoku, budú môcť byť zaregistrované v Únii filmových distribútorov. Projekcie budú uznané ako komerčné, pretože v zákone o kinematografii nie je definované, že musí ísť o klasické kino s pompéznou sálou a obrovským plátnom. A samozrejme, že film, ktorý bude distribuovaný cez KineDok, by mal mať právo zaradenia do súťaží, ako je Český lev alebo Slnko v sieti, tak isto plnohodnotné miesto pre recenzie v kultúrnych rubrikách médií. To je moje prianie.
Matej Sotník
Denník N PONDELOK 4. APRÍLA 2016 14:47
Späť